Červen 2013

Čachtická pani

2. června 2013 v 21:31 hradná pani

Moje najobľúbenejšie túlanie je po Čachtickom hrade.Z každého kameňa dýcha strašidelné besnenie krvavej grófky.Pri každej návšteve dúfam,že objavím zasypanú chodbu plnú kostí nešťastných dievčat.









Kto by nepoznal príbeh z knižky Joža Nižnánskeho o krvavej grófke,hrbatom sluhovi Fickovi,železnej panne,tajných chodbách...










Je to jeden z hradov pre mňa s najstrašnejšou históriou,alebo povesťami,pravdu sa už asi nikdy nedozvieme.V každom prípade je pre mňa vždy zážitok výlet na túto kopu kameňov a rada sa sem vraciam.






Keby som mala babkinu almaru

2. června 2013 v 19:11 mojimi rukami

tak by som v nej našla voňavé vankúšiky.Babkine vždy voňali po konvalinkách,dávala si medzi prádlo konvalinkové mydlo.Aj dečky mala vždy voňavé,naškrobené.





Keď som vyrástla z veľkosti škôlkárky na veľkosť školáčky a z ovoniavania jej dečiek som prešla na okukávanie,vyfasovala som háčik a klbko bavlnky a dostala som prvé lekcie háčkovania.Musím povedať,že na to,aká som bola nemotorná bola babka nadmieru trpezlivá.







V časoch,keď som drala školské lavice sme mali v rámci vyučovania hodiny rôznych ručných prác,kde som dostala základy obsluhy ihly,nite,šijacieho stroja a výšiviek.Boli osemdesiate až deväťdesiate roky,frčali štrikované pulóvre a šité oblečenie z prepašovanej Burdy od niekoho,kto mal príbuzných v zahraničí.Vlna na pulovre či látky na superšaty sa dali zohnať za pár halierov v tzv.partiových predajniach.





Roky som nešila,štrikovala a háčkovala som zriedka,občas som si vyšila nejaký obrus.Až posledné asi tri roky sa ku všetkému pomaly vraciam,ale naozaj len pomaly,lebo ceny za všetok použitý materiál sú "fantastické".No pár drobných si vždy nájdem a poteším seba alebo niekoho blízkeho aspoň malou drobnosťou.




A možno aj na mňa raz bude niekto spomínať pri prezeraní si mojich dečiek,ktoré budú voňavé ako konvalinky.


Tam okolo Levoči...

1. června 2013 v 20:26 túlanice

...tam je strašne krásne.




Ako prvé ma upútali krásne zachovalé hradby.V starých povestiach sa hovorí,že na hradbách kedysi dávno sedávali pávy a hlásili nebezpečenstvo.Popod klenbovú bránu hradieb som sa dostala na námestie.Námestíčko v starobylom štýle,krásne,kam sa človek pozrie.









Zastavila som sa pri dverách starého ošúchaného kostola-Chrám sv.Jakuba.V ňom je jeden z najvzácnejších pokladov,oltár majstra Pavla z Levoče.Pre prebiehajúcu rekonštrukciu sa mi dnu nepodarilo dostať









Za povšimnutie určite stojí aj radnica,mojimi slovami-rozprávková.No a môj zlatý klinček túlania-posledná bosorka!Nie,žiadna striga tam nie je,ale klietka hanby,ktorá bola použitá pri nakrúcaní filmu Posledná bosorka.Môj manžel ma do nej chcel zatvoriť,ale našťastie nezohnal kľúče :-).












Z Levoče som odchádzala premrznutá na kosť,ale spokojná,že som bola na jednom z miest,kde ma to ťahalo už dlho.Rozhodne mám na pláne sa tam vrátiť,ale už v telejšom počasí.


More

1. června 2013 v 15:47 spomienky

More



Ako deti sme nikdy neboli pri mori.Naši boli rádoví družstevníci,plat minimálny,poukazy zo zamestnania na dovolenky do Bulharska a Juhoslávie vychytali vyššie postavení kolegovia.Žili sme skromne,peniaze nám vystačili akurát na základné veci,a to sme vtedy ešte aj dom stavali.Neskôr,keď už sa mohlo chodiť "slobodne"boli ceny dovoleniek pre nás stále nedostupné.




More som prvý krát naživo videla až pred pár rokmi.Veľmi ťažko našetrené peniaze som neľutovala minúť na tento zážitok.Už po ceste som musela prekonávať rôzne pocity,nikdy som nebola ďalej ako v prvej Rakúskej dedine,takže celá cesta samotná bola pre mňa dobrodružstvo.
Na miesto nášho vylihovania sme dorazili neskoro večer,no tma- netma,už aj som prášila za zvukom šumenia a špliechania vody.A vtom som ho uvidela.Obrovské,v tme trochu strašidelné,nekonečné,nádherné,hučiace,sypiace more,akoby mi šepkalo:"vitaj,tak si konečne prišla?"Zostala som stáť,a jediné čo som v tom momente dokázala vysloviť bolo:"Tak toto je to more?"Oči vytreštené,chcela som si všetko zapamätať.No a áno,ochutnala som,či je naozaj slané...brrr



Ani som prvú noc nespala,presedela som ju na balkóne a sledovala každé svetielko v diaľke,počúvala šplechot vĺn a nadránom sledovala rybárske lode.Len čo som sa konečne dostala na pláž s úmyslom zaplávať si,zostala som stáť na kraji a chytila ma panika,Samozrejme,prvé čo ma napadlo boli scény z filmu Čeluste.A tak som si špacírovala po kolená vo vode a číhala na chrbtovú plutvu na obzore.Ale aspoň som si nazbierala za vedro mušlí.Neskôr ma už moje obavy opustili a moje vytúžené čvachtanie sa v mori som si užila.Celý pobyt som do seba nasávala vôňu mora a snažila som sa zapamätať si každý detail,množstvo oleandrov najrôznejších farieb,nočné húkanie lodí v diaľke,blikajúci maják,loďky v malom prístave,kaviarničky v úzkych uličkách a levanduľu,môj najobľúbenejší kvietok.



Domov som sa vracala s vedomím,že to bol jedinečný zážitok a pravdepodobne sa k moru už nikdy nedostanem.Ale keď zatvorím oči v duchu sa vraciam na miesto,kde pri brehu do skál narážali vlny a spievali mi pieseň o malej morskej panne a o pirátoch a šibalsky mi šepkali:"vrátiš sa".



foto-internet